Mons. Alojz Frankovský
Katolícky kňaz
Gerhard Ludwig Kardinal Müller bringt es aufden Punkt: „DieverkauftenKirchen, die in ihreräusseren Hülle noch vom verlorenen Glauben an den lebendigen Gott künden, sind umgewandelt in Konzertsäle, Diskotheken, Gourmettempel, Museen, Ossarien. Es ist dasein verräterisches Symbol dafür, dass man die Sendung der Kirche innerlich aufgegeben hat, wenn man die kirchliche Infrastruktur verfallen lässt, Kirchen abreisst, Klöster und Priesterseminare schliesst, di Trägerschaft von Kindergärten, Krankenhäusern, kirchliche Hochschulen und theologischen Fakultäten aufgibt oder die Katechese und Predikt zu Unterhaltungsprogrammen umfunktioniert. Und es ist nur traurig und erschütternd, wenn Priester und Ordensleute sich in einem weltlichbürgerlichen Lebensstil gefallen und sich dabei gar noch für up top date halten. Wenn man die Identität aufgibt, kann man nicht mehr auf Relevanz hoffen.“
Gerhard Ludwig Kardinál Müller topomenúvajasne: „Predané kostoly, ktoré svojím zovňajškom (svojou vonkajšou schránkou) ešte svedčia (vypovedajú) o stratenej viere v živého Boha, sa menia na koncertné sály, diskotéky, gurmánske chrámy, múzeá, kostnice. Je to vierolomný(zradcovský) symbol toho, že sme sa vnútorne zriekli poslania Cirkvi, keď nechávameupadať cirkevnú infraštruktúru, rúcať kostoly, zatvárať kláštory a bohoslovecké semináre, zriekame sa udržiavania detských škôlok, nemocníc, cirkevných vysokých škôl a teologických fakúlt a meníme katechézy a homílie na zábavný program. A je iba smutné a zdrvujúce, keď sa kňazom a rehoľníkom zapáčil svetský štýl života a popritom sa považujú ešte aj za skutočne aktuálnych. Keď sa zriekneme identity, nemôžeme už viac dúfať v relevantnosť (odpodstatnenosť/význam).
(Direktorium spirituale, JANUAR 2021, Herausgeber Bischöflicher Stuhl, Regensburg, 11. Januar 2021, S. 46)
„A ku vchodu do hrobu privalili kameň. Ale keď sa pozreli, videli, že kameň je odvalený; bol totiž veľmi veľký. (Mk 15,46; 16,4)
Toto sa deje stále a v každom čase. Marxizmus chcel privaliť kameň tzv. vedeckého materializmu. Kameň zdanlivej vedy chcel navždy pochovať životodarného Ducha Vzkrieseného, že to vraj patrí do minulosti a aby nenarušoval babylonský sen o sebestačnosti ľudstva.
Liberalizmus a praktický materializmus západného sveta robí v základe to isté. Používajú všetky druhy zdanlivých vedeckých dôkazov, spolu so zákonmi prírody, načo dávajú aj pečiatku, že tento kameň nie je možné odvaliť a že spoza tohto kameňa už nič nevyjde, že na základe nášho poznania sa zbavíme Krista úplne a uzavrieme ho do minulosti a nedáme sa ním už <<otravovať>>.
Ale Božia sila je silnejšia než všetky kamene sveta. Boží Duch zbúral kameň všetkých takýchto mocností.
(JOSEPH RATZINGER, Gesammelte Schriften, Band 14/1, Predikten, Herder, Freiburg . Basel . Wien, 2019, str. 475.)
Čo má spoločné pôstne obdobie s milosrdenstvom?
Nesmieme zabudnúť na toto slovo: Boh sa neunaví tým, že nám odpúšťa. Naozaj nie! My sa unavíme, že nechceme sa unaviť, aby sme ho prosili o odpustenie. On sa neunaví, že nám odpúšťa, keď ho prosíme o odpustenie. Nechcime byť unavení. Naozaj nie! On je milujúci Otec, ktorý stále odpúšťa, ktorý má takéto milosrdné srdce pre nás všetkých. Ale aj my sa musíme učiť byť milosrdní voči všetkým
(PÁPEŽ FRANTIŠEK, Posilnite si svoje srdce, Pôstne – posolstvá na ceste k Veľkej noci, HERDER Freiburg . Basel . Wien, Libreria Editrice Vaticana, 2020, str. 26.)
MANNA QUOTIDIANUM SACERDOTUM – tu stiahnuť
PREBLAHOSLAVENEJ PANNY MÁRIE LURDSKEJ – 11. február
„Mária, uzdravenie nemocných, pros s nami a pros za nás!“
Na podnet pápeža Jána Pavla II. každoročne od roku 1993 Cirkev slávi spomienku Lurdskej Panny Márie ako Svetový deň chorých. Ľahko sa príde na to, prečo slávenie tohto Svetového dňa je práve v tento deň. Lurdy sú naozaj najdôležitejšie putne miesto chorých.
Nie je veľa Cirkvou tam uznaných zázračných uzdravení. Skúmania Cirkvi v tejto záležitosti sú veľmi prísne. Súčasťou medzinárodnej komisie lekárov, ktorá skúma ohlásené zázračné uzdravenia, sú aj nekatolíci. Len malá časť registrovaných uzdravení, ktoré sa udiali od začiatku vykonávania púti, bola po dôkladnom a starostlivým preskúmaní, uznaná cirkevnými autoritami ako zázrak. Lekári neužívajú pojem zázrak, ale hovoria, že sú to uzdravenia, ktoré sa nedajú medicínsky vysvetliť a dejú sa spontánne. Predsa zo stanoviska viery môžeme počítať so zázrakom, ktoré sa udiali v Lurdoch alebo na iných miestach, na príhovor Panny Márie. Boh má moc zasiahnuť aj do prirodzeného behu prírody, ktorú stvoril. Správam o uzdraveniach v Lurdoch môžeme celkom tak uveriť, ako veríme zázrakom Pána Ježiša, o ktorých sa hovorí v evanjeliách.
To podivuhodné v Lurdoch, to nie sú iba potvrdené zázračné uzdravenia. Pri každodenných procesiách na veľkom priestranstve pred kostolom je dojímavé sa dívať na to, s akou veľkou dôverou a vrúcnosťou mnohí chorí prosia Pannu Máriu o jej príhovor za uzdravenie. Niet miesta na svete, kde by sa chápalo utrpenie a bieda človeka tak priam doslovne a tak veľmi volalo do neba, ako v Lurdoch. Ale niet ani iného pútnického miesta na svete, kde by sa tak trpezlivo a oddane znášalo utrpenie. Trpezlivo znášané utrpenie je požehnaním pre trpiacich a pre celú Cirkev. Svätý František Saleský hovorí na konci svojho hlavného teologického diela „Theotimus“ („Pojednávanie o láske k Bohu“) o Golgote, ako o „veľhorách milujúcich sa“. Aj zdanlivo nevyslyšané prosby trpiacich celého sveta o uzdravenie, ich viera a ich oddanosť, vystupujú na tento vrch, kde trpiaci tohto sveta sa zjednocujú s trpiacim Ježišom, ktorý vykúpil celý svet svojim krížom.
A o toto tu ide. Spojenie ľudského utrpenia s Kristovým krížom. Kto nám pri tom môže byť lepšou sprievodkyňou, ako Panna Mária? Na koho sa môžu viacej obracať všetci nositelia kríža tohto sveta s prosbou, aby prosila s nimi a za nich? Ako bolestná matka, ktorá sama utrpenie zakúsila, je teda sprievodkyňa a prihovárajúca sa. Svätý Bernard z Clairveaux povedal v jednej homílii, že Mária svojim spolucítením vstúpila do Kristovho utrpenia a smrti. Pod krížom sa splnilo Simeonovo proroctvo: jej materinské srdce bude prebodnuté (porov. Lk 2,35) bolesťami, ktoré prežíval jej nevinný Syn. Čo hovorí List Hebrejom o Ježišovi, že Boh ho zdokonalil utrpením ako pôvodcu spásy (porov. Hebr 2,10), to môžeme vzťahovať aj na Pannu Máriu. Skrze vlastné spolu utrpenie s utrpením na kríži svojho Syna, bola uspôsobená k duchovnému poslaniu, ktoré jej zveril Syn bezprostredne pred tým, než „vypustil ducha“ (porov. Jn 19,30): byť Kristovou matkou v jeho členoch. V tejto hodine zveruje Pán Ježiš v osobe svojho milovaného apoštola každého svojho učeníka svojej matke týmito slovami: „Hľa, tvoj Syn“ (porov. Jn 19, 26-27).
Máriino spolucítenie zotrváva nezmeniteľne. Potvrdzujú to mnohé zásahy panenskej Božej matky v priebehu dejín, ktoré sa udiali v Lurdoch a na iných pútnických miestach. Mária miluje každé dieťa, ale najväčšiu pozornosť venuje tým, ktorých ako jej Syna navštívi utrpenie. Miluje ich, lebo jej Syn dal jej vedieť z kríža, že sú jej deti. A tak nielen v deň spomienky Panny Márie Lurdskej, ale každý deň sa máme s dôverou modliť: „Mária, uzdravenie nemocných, pros s nami a pros za nás!“
(Direktorium spirituale, FEBRUAR 2020, Herausgeber Bischöflicher Stuhl, Regensburg, 11. februar, S. 16-18.)
SV. FRANTIŠKA RÍMSKA – 9. MAREC
František Saleský sa vyslovil raz o sv. Františke Rímskej, že je „jedna z najväčších svätých“, ktorú aj mimoriadne uctieval. Žila v časoch veľkých premenlivých dejinných zmien v jej živote, ktoré znášala v Božom milosrdenstve. Už ako dieťa cítila vzťah k rehoľnému životu. Ako dvanásťročná bola odlúčená od svojej rodiny a vstúpila do manželstva s veliteľom pápežskej armády Lorencom de´ Ponziani. Štyridsať rokov bola manželkou a matkou šiestich detí, z ktorých dve zomreli na mor. Rím a celá Cirkev sa nachádzali v hroznom stave následkom západnej schizmy so svojimi konkurujúcimi pápežmi a protipápežmi. V tomto čase zvlášť trpeli chudobní a chorí. Pohnutá ideálom milosrdenstva, starala sa Františka so svojou švagrinou Vannozza o chorých a zriadila v jednej časti svojho paláca v blízkosti Baziliky Santa Cecilia
v Trastavere v Ríme 1417 nemocnicu a starala sa o ľudí, ktorí boli nakazení morom. Nato založila s podobne zmýšľajúcimi kongregáciu Oblátok Olivetanerského kláštora pri Svätej Márii Novej, spoločenstva, ktoré sa staralo charitatívne o šľachtické dámy . Všetky takéto aktivity boli v tamojšom čase pre ženu zo šľachty všetko iného, než samozrejmé. Jej manžel sa zastával jej úsilia a hájil ju proti niektorým narážkam rodiny a rímskej spoločnosti. Veď „zbožným ženám“ patria chudobní a kláštory, pohoršovali sa mnohí šľachtici s nepochopením a občas aj so zlým svedomím.
V živote svätých vidíme veľmi výrazne to, čo mal na mysli Pán Ježiš, čo sa spomína v evanjeliu: „ Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6,36) Františka túto výzvu k milosrdenstvu uskutočňovala vo svojom vlastnom živote, nehľadiac na to, čo hovoria ľudia. Boh je mierou pre naše osobné konanie. K nemu máme upriamovať svoj život. Zvlášť keď narazíme v rodine alebo u ľudí na nepochopenie, potom nám musí byť jasné: Nie ich úsudok, ale to, či nasledujeme vo svojom živote Ježiša Krista.
Po smrti svojho manžela 1436 rozhodla sa Františka žiť v kláštore Oblátok, kde po krátkom čase sa stala predstavenou radu. Už počas pozemského života Františka bola mysticky obdarená, tak veľmi si uctievala Anjela strážcu, že, ako sa spomína, sama chodila po najtemnejších uliciach Ríma bez strachu, keď chcela navštíviť chorého. Františka si počínala podľa viery ako manželka, ako matka a ako rehoľnica v kláštornom živote a zachovala si úctu a starostlivosť k chorým a trpiacim, ako to vyzdvihuje modlitba dňa na jej spomienku. Konať dobro s dôverou v Boha, v čom je nám Františka Rímska vzorom viery a orodovnicou u Boha v nebi.
Direktorium spirituale, marec 2020, Herausgeber Bischöflicher Stuhl, Regensburg, 09. marec, s. 14-15.
Stupne poníženosti a pýchy
(Sv. Bernard z Clairvaurx 1090 – 1153)
12. stor. bolo obdobím veľkých spoločenských, duchovných a teologických premien. Bernard z Clairvaurx bol jednou z najvplyvnejších osobnosti tohto obdobia. Zanechal nám množstvo spisov duchovnej literatúry. Ústrednou témou jeho spisov bolo hľadanie Boha, no predovšetkým nájdenie čistej lásky k Bohu. „Mnohí ľudia pijú z toho len málo“, hovorí Bernard, „ale ich smäd je rýchle utíšený; rýchle prestanú hľadať ďalej. Lenže láska nikdy nehovorí: už je dosť!“ Aby sa dospelo k čistej láske k Bohu, je potrebná dlhá cesta očisťovania, ako o tom písali už starí otcovia mnísi. Jeden z najvýznamnejších Bernardových spisov je: „Rôzne stupne poníženosti a pýchy“. Už sv. Benedikt podrobne opisuje v 7. hl. svojich Pravidiel stupne poníženosti. Ak mních kráča po tejto ceste, potom dospeje k dokonalej láske k Bohu, ktorá odstraňuje strach. Bernard používa opačnú cestu. Najprv opisuje 12 výhonkov pýchy a na ich pozadí 12 stupňov poníženosti.
Prvý výhonok pýchy je zvedavosť. Kým ponížený oči klopí k zemi, pyšný „vrhá zrak dookola so zvedavosťou“. Chýba mu duch sústredenosti. Zanedbáva záležitosti svojej duše a vyhýba sa poníženému pohľadu na sebapoznanie. Nosí vo svojom srdci zvrátenosť.
Druhým výhonkom pýchy je povrchnosť. Pohľad povrchného robí pyšného zvedavým, takmer opovrhujúcim a namysleným. Je mu cudzia nevyhnutná starostlivosť o seba samého a o vlastnú dušu. Je zaľúbený do vlastnej „výnimočnosti“, ale v rečiach sa prezradí jeho vlastná povrchnosť.
Tretím stupňom pýchy je bezvýznamná radosť. Kým poníženosť je „ozdobená šľachetnou vážnosťou“, ktorú nosí človek v sebe, pyšnému chýba vnútorná vážnosť. „Môže si priložiť aj dve päste na ústa, no predsa počuť jeho hlučné prskanie smiechom.“ Pyšný sa chce zaoberať len so zábavnými vecami, so všetkým takým, čo má úroveň žartu. Smútok je mu cudzí. Vyhýba sa vážnosti života. Bernard píše: „Ak niekoho nikdy, alebo len zriedka, stretneš bez slz ľútosti, možno sa domnievať, že je to následok pýchy.“
Štvrtým výhonkom pýchy je túžba po sláve. Ten, kto túži po sláve, je posadnutý chválenkárskymi rečami. Musí rozprávať, len aby seba postavil do stredu pozornosti. Mlčanlivá zdržanlivosť poníženého je mu cudzia. Usiluje sa iba o to, aby vzbudil pozornosť na seba. Záleží mu iba na tom, aby ho všetci počúvali.
Piaty stupeň pýchy je túžba po výnimočnosti. Výnimočnosť túži po výstrednostiach a mimoriadnostiach. Tí, čo túžia po poníženosti, usilujú sa zaradiť do spoločenstva, kým pyšní túžia po tom, aby vynikali nad inými. Aby vyzerali lepšie, ako druhí.
„Počas obeda prejde očami po stole, a keď zbadá, že nejaký zbožný brat je menej ako on sám, narieka, že je porazený, neľudsky si tento človek odopiera, čo si mal nevyhnutne dopriať, pretože sa obáva straty svojho uznania(chvály). Bdie v posteli, spí v chóre.“ Keď ide o jeho vlastné ciele, zaznamenáva veľkú horlivosť, ale v záležitostiach spoločenstva je ťažkopádny.
Šiesty stupeň pýchy je opovážlivosť. Kým ponížený si je vedomý svojej nedostatočnosti, pyšný je náklonný k namyslenosti. Keď chvália iní pyšného, on viacej verí im, než sebe samému. Chýba mu triezve sebapoznanie. Skalopevne verí, že je zbožnejší, než iní. Pyšný je presvedčený o svojej výnimočnosti.
Siedmy stupeň pýchy je namyslenosť. Kým ponížený si je vedomý svojej nedostatočnosti, nenárokuje si na žiadnu pozornosť a je ochotný sa podujať aj na nižšie práce, pyšný sa protiví skutočnému stavu. On sám chce byť mierou vecí. „Ak ho nezvolia za priora, hovorí, že opát je závistlivý, alebo že sa pomýlil.“
Pri ôsmom stupni pýchy človek obhajuje svoje chyby. Pri tomto stupni pýcha nie je len vo vonkajšej činnosti a správaní, ale je umiestnená hlbšie. Teraz pýcha zostúpila do vnútorného zmýšľania. Kým ponížený spoznáva v sebe všetko hriešne a zlé, pyšný popiera všetko negatívne. Z toho pochádzajú horlivé ospravedlňovania vlastných hriechov a popierania zlých myšlienok a pocitov. Nakoniec obhajuje aj svoje hriechy.
Deviaty stupeň pýchy je zdanlivé sa podrobenie vyznania hriechov. Ponížený sa vyznačuje tým, že trpezlivo znáša všetko nepríjemné. Je ochotný konať pokánie a znášať všetky námahy, ktoré sú s tým spojené. Naproti tomu pyšný je náklonný len k povýšeneckej skľúčenosti. Začína sa ponosovať, nakoniec ešte obhajuje aj svoje hriechy a vykonáva simulované vyznanie hriechov.
Desiaty stupeň pýchy je podráždenosť a opovážlivý odboj. Ponížený sa vyznačuje poslušnosťou z lásky k Bohu. Podriaďuje sa Božiemu riadeniu. Opačným obrazom je zlostenie sa pyšného, ktorý ospravedlňuje svoje hriechy. Nedokáže dôverovať v Božie milosrdenstvo. Ale opačne: Cíti sa zatlačený do úzkych a reaguje bojovne až k bezočivosti voči predstaveným.
Jedenásty stupeň pýchy je domnelá bezhriešnosť a zbožňovanie seba. Poníženému nezáleží na splnení vlastných prianí. Nie je sebecký. (porov. 1 Kor 13,5) Pyšný hľadá len svoje. Takáto cesta často končí pohŕdaním Boha.
Dvanásty stupeň pýchy je návyk na konanie zla. Podľa Bernarda je to vrchol zla. Kým poníženosť má stále v úcte pred očami Boha a vedomie jeho prítomnosti, tento stupeň pýchy sa stal hriešnym zvykom a neoprávneným spôsobom života. Záver: Kto ide po ceste poníženosti, ten nájde cestu k láske k Bohu, ktorá odstraňuje strach. Z neho plynie bez námahy dobro, lebo to sa mu stalo dobrým zvykom, milovať Boha a tešiť sa z neho. Kto sa vydá na cestu pýchy, toho duša sa oslabuje.