Ján-Mária Vianney, slávny „ farár z Arsu“, narodil sa 8. mája 1786, ako  štvrté dieťa jednoduchým dedinčanom v Dardilly, tichej , odľahlej dedinky pri Lyone. Od najútlejšej mladosti cítil, že jeho dušu neodolateľne priťahuje  Najsvätejšia sviatosť oltárna. Už vo veku piatich rokov sa ponáhľal na bohoslužby, keď počul zvoniť na sv. omšu. Keď hneď nato vypukla búrka Francúzkej revolúcie, jeho rodičom bolo možné len za veľkých ťažkostí zúčastniť sa na nedeľnej sv. omši v opustenom kameňolome ďaleko od Dardilly. Stále ich sprevádzal malý Ján-Mária, ktorý sa neobával únavy z cesty a z nepriaznivého počasia, len aby mohol  prísť blízko  ku eucharistickému Spasiteľovi.

Pri jednej príležitosti tamojší kňaz, Abbé Balley, spozoroval, ako chlapec sa sústredene modlí a zavolal si ho k sebe. Postaral sa o jeho bývanie u dvoch zbožných sestier v Écully, ktoré tam viedli školu na ochranu mládeže pred zanedbanosťou. Tam mohol Ján-Mária prijať aj prvé sväté prijímanie v lete 1799. Stalo sa to v úplnej tichosti a skrytosti v nočnej hodine na gazdovstve grófa Pingeona. Aby sa ukrylo pred nepovolanými vyzvedačmi, ukrývalo sa  odblesk svetla sviečok a pred izbou zastal voz, ktorý bol do výšky naložený senom.

Pretože jeho rodisko bolo vtedy vo vojnovej núdzi revolúcie bez kňaza, išiel mladý Vianney v nedeľu s deťmi z farnosti do Écully, kde sa zúčastnil na svätej omši. V pracovné dni musel pracovať na poli od skorého rána do neskorého večera.

Po prvom svätom prijímaní cítil vnútorné vnuknutia, aby zasvätil svoj život Božej službe. Jeho spovedník, keď zistil u neho povolanie, poradil mu, aby ihneď začal so štúdiom. Podľa vtedajších nadmieru smutných okolností sa mu neotvárala žiadna cesta, ktorá by ho doviedla k vytúženému cieľu, stať sa kňazom. Až v roku 1805 – Vianneymu bolo už 19 rokov – vzal ho pán farár (Abbé) Balley z Écully do svojho domu a vyučoval ho.

Po piatich rokoch, už nebol mladý študent,  6. januára 1810 bol vzatý ako regrút do cisárskej armády a mal nosiť Napoleonovu zbraň proti Španielsku. Len ako cez zázrak ušiel tomuto údelu, ktorý mu ohrozoval splnenie jeho budúcich nádejí. Musel sa ale rok ukrývať v Les Noes, kde viedol utiahnutý život.

Jeho povolanie ku kňazstvu zosilnievalo, ale  uskutočnenie svojho rozhodnutia videl v ďalekej budúcnosti, hovoril neskôr. V tejto najväčšej núdzi nachádzal útočisko pri bohostánku, kde prebýva Boh pokoja a jedného dňa počul vo svojom vnútri radostný hlas: <> Krátko nato ho úplne prepustili z vojenskej služby.

Vrátil sa znova do Écully, kedy mal už  25-rokov a znova študoval latinčinu. Konečne po roku a pol ho dobrý Abbé Balley tak dobre pripravil, že mohol byť prijatý do Malého seminára vo Verriéres. V júli 1813 prišiel znova do Écully a študoval pod vedením svojho otcovského priateľa teológiu. Potom bol prijatý do Veľkého seminára v Lyone a hoci jeho vedecké vzdelanie nebolo ešte dostatočné, pre jeho zbožnosť mu bol udelený 2. júla 1814 subdiakonát. V ten istý mariánsky sviatok v nasledujúcom roku bol vysvätený za diakona a 9. augusta 1815 v Grenoble za kňaza. Mal 29 rokov.  Predsa dosiahol svoj vytúžený cieľ. Na krásny sviatok Nanebovzatia Panny Márie, 15. augusta 1815, s radostnými slzami slávil prvú svätú omšu.

Jeho radosť bola úplná, keď ho cirkevní predstavení menovali za kaplána do  Écully. A tak mohol začať prvé kroky svojho kňazského života po boku svojho šľachetného priateľa a dobrodincu. Na druhej strane bol aj Abbé Balley, ktorý medzičasom ostarel a zoslabol, veľmi rád, že dostal vo Vianneym zdatnú pomocnú silu. Vzťah dvoch svätých kňazov bol nanajvýš dobrý a srdečný, ale to netrvalo dlho. Už v lete 1817 Abbé Balley ochorel a zomrel 16. decembra. <>, povedal o ňom neskôr Vianney, <>Keď otvorili o 25 rokov jeho hrob pri kopaní základov pre nový kostol, zistilo sa, že jeho telo je neporušené. <>, vyjadril sa Vianney po smrti svojho priateľa a dobrodincu. Vo svojej poníženosti necítil, že už bol << niečo riadneho>>, ba skoro bude <<niečo mimoriadneho>> a že žiak v budúcnosti prevýši svojho učiteľa.

Ani šesť týždňov neuplynulo od smrti Abbé Balleyho a Vianney bol odvolaný z Écully a ustanovený za farára v Arse.  Ars-sur-Formans, tak znie dnes úradný názov obce, ktorá sa  nachádza deväť kilometrov severne od Trévoux vo francúzkom departmente (kraji) Ain. Prináleží do diecézy Belley-Ars. Vtedy, keď Vianney zaujal tam miesto farára – 9. februára 1818 -, bola to bezvýznamná dedina, ktorá mala sotva 500 obyvateľov, no pritom mravne úplne zanedbaná. Nový farár mal na začiatku veľmi ťažké postavenie. Pretože i napriek svojej námahe nevidel žiaden úspech svojej apoštolskej činnosti, upadal často do hlbokého smútku a beznádejne klesal na mysli.

V tejto núdzi znova hľadal útočisko v Bohu a Spasiteľovi, ktorý bol skryte prítomný v spôsobe chleba a zaumienil si – že predbežne nebude nič iného robiť vo svojej farnosti, iba zotrvávať deň a noc v modlitbách pred bohostánkom. To ho priviedlo k odvahe a sile, čo ho malo uspôsobiť podniknúť akúkoľvek obrovskú prácu a niesť ťažké bremeno, ktoré uložila na jeho plecia Božia prozreteľnosť. Už vtedy, 87 rokov pred vydaním dekrétu o svätom prijímaní nezabudnuteľným pápežom Piom  X., spoznal tento svätý kňaz, že   veľkým, neomylným, istým a účinným prostriedkom na vyliečenie od ťažkých chorôb a škôd vo svete, je svätá Eucharistia a dal sa do práce s ohnivou horlivosťou obnoviť všetko skrze tento podivuhodný prostriedok v malej, bezvýznamnej a jeho pastierskej starostlivosti zverenej farnosti.

Po mnohých námahách sa mu podarilo založiť Bratstvo Najsvätejšej sviatosti a zhromažďovať v kostole niekoľko najlepších členov farnosti na rozjímanie o svätom ruženci. Skrze Máriu chcel priviesť stratený ovčinec ku Ježišovi a skrze Eucharistiu chcel farnosť vyliečiť od rán a vyviesť z náboženskej ľahostajnosti a lenivosti. Aby si získal  srdcia svojich farníkov, farár Vianney sa ukázal veľmi príčinlivý, lebo chcel rozdávať okrem duchovných darov aj telesné dobrodenia a podľa vzoru Apoštola chcel byť všetkým všetko, aby získal všetkých pre Krista. Z toho dôvodu založil v Arse sirotinec pre dievčatá a dal mu krásne meno Providence (<<Prozreteľnosť>>). Týmto názvom chcel naznačiť, že očakával vo svojich dielach všetko požehnanie a všetok úspech od Božej prozreteľnosti. Boh dôveru svojho služobníka odmenil mimoriadnymi udalosťami a viditeľnými zázrakmi.

Svoju hlavnú činnosť rozvinul farár z Arsu na jemu najvlastnejšom poli praktického dušpastierstva, ako kňaz, spovedník, kazateľ a katechéta. V týchto nadmieru dôležitých úradoch bol neúnavne činný. Pretože jeho prácu podporoval a sprevádzal jeho mimoriadne prísny a svätý život, jeho detinské a lásky plné správanie, spojené s nadprirodzenou silou a pomazaním celej jeho bytosti, podarilo sa mu nakoniec získať srdcia svojich farníkov a účinkovať ako apoštol ďaleko za hranicami svojho malého cirkevného spoločenstva.

Od roku 1825 prichádzali zvonka do Arsu stále väčšie zástupy pútnikov. Jedni chceli vidieť zo zvedavosti zvláštneho muža, o ktorom sa šírila správa, že je svätý a dokáže konať zázraky, porozprávať sa s ním, niektorí – samozrejme spočiatku len máloktorí – chceli sa u neho vyspovedať. Mnohí prišli za ním preto, aby našli pomoc v časnej núdzi a v časných záležitostiach. Nakoľko od roku 1835 sa stále zväčšoval počet dochádzajúcich cudzích farníkov, ľudí, preto muselo byť zriadené omnibusové spojenie s každodennou vagónovou dopravou medzi veľkým mestom Lyon a malou dedinkou Arsom. O niekoľko rokov  bolo potrebných päť omnibusov,  aby sa prepravilo Ars-pútnikov, ktorých počet sa odhadoval ročne 20 000.

Stále ďalej sa šíril  ohlas o <<svätom farárovi z Arsu>>  a jeho život sa podobal nepretržitému zázraku. Vzbudzoval pozornosť pred celým svetom. Diecézny biskup mu často krát  ponúkol povýšenie na vyššie miesto, ale ponížený Vianney tvrdošijne odmietal všetky takéto ponuky. Nechcel nič iného, iba byť <<farárom z Arsu>> a tam zostať. Cisár Napoleon III. mu udelil vyznamenanie Kríž čestnej légie a Vianney využil toto vyznamenanie ako prostriedok, aby nielen u jednoduchého ľudu, ale aj vo vyššej spoločnosti mohol vykonať niečo dobrého.

Nechceme sa rozširovať o jeho podivuhodnom čnostnom živote a nadprirodzených daroch milosti, ktorými  vyznačil Boh svojho verného služobníka a ktoré už počas pozemského života mu zabezpečili dobre odôvodnenú povesť svätosti. Bolo by to veľmi zdĺhavé, keby sme sa zmieňovali čo len o tom najnutnejšom.

Najprv jedna poznámka ohľadom pokladov viery, o ktorých sa tu bude hovoriť: Vianney nebol v žiadnom prípade nevzdelaný, ako sa to často o ňom hovorí. Chýbalo mu metodické vzdelanie rozumu, čo sa vyžaduje dnes od kňazov. A to preto, lebo vyrastal v smutných časoch a vzdelanie získaval uprostred prekážok a ťažkostí každého druhu. Isteže nebol učený, nebol mužom kníh, ale bol geniálnym praktikom. Stále mal potrebné vedomosti, ktoré potreboval k vykonávaniu svojho úradu v časoch všetkých  tých neporiadkov, ktoré spôsobila Francúzka revolúcia. Držal sa zdravého úsudku, ktorý nebol zakalený falošnou a nadúvajúcou sa vedou. Ďalej, vynikal ostrovtipom, ktorý je vrodený všetkým Francúzom z juhu, podivuhodnou ľahkosťou chápania a prekvapujúcou pohotovosťou. Vlastnil vysoký stupeň prirodzeného jemnocitu, ktorý je vlastný pravému vzdelaniu srdca. Všetko, čo povedal vo svojich kázňach a katechézach,  vychádzalo zo srdca a preto znova vnikalo do sŕdc poslucháčov. Nebol krasorečník a neprikladal veľkú hodnotu forme. To by nemalo ani zmysel, pretože množstvo jeho poslucháčov sa skladalo v prvých časoch jeho kňazského účinkovania  z jednoduchých, nevzdelaných ľudí. Ale obsah jeho príhovorov, myšlienok a duchaplných nápadov,  bol stále pútavý a presvedčivý, niekedy až prekvapivo odvážny a vysoký.

Pri svojom prednese sa až tak nestaral o zloženie poslucháčstva. Mohli  byť medzi nimi vznešení ľudia, šľachtici, oficieri, kanonici a biskupi. On hovoril ako taký, kto má moc, ako zástupca Boha pred dušami, ktorých svojim slovom chcel získať pre Boha. Na začiatku sa usiloval svoje kázne starostlivo pripraviť a napísať. To mohol uskutočňovať len desať rokov počas svojej dušpastierskej činnosti v Arse – 1818 až 1928.  Neskôr na to nemal čas, lebo sa stále zväčšovali prúdy pútnikov a vyhľadávali ho bez prerušenia vo dne i v noci. Veľké zástupy ľudu obliehali kostol i faru a hľadali pomoc.

Najväčšiu časť dňa a noci strávil v spovednici, často 14 až 18 hodín. Zo spovednice sa ponáhľal ku oltáru, aby slúžil svätú omšu, alebo rozdal sväté prijímanie tým, ktorí s ľútosťou prijali sviatosť pokánia. Potom znova vystúpil na kazateľnicu, aby zamával ostrím Božieho meča proti hriechom a nerestiam sveta. Keď ho priveľmi donútila k tomu únava, sadol si na stoličku na chóre kostola a hovoril ľudu bez prípravy, ako mu to vnukol Duch Svätý, z plnosti svojho milujúceho a Bohu oduševneného srdca. Neslobodno zabudnúť: Farár Vianney bol predovšetkým svätec a jeho veda bola vedou svätých. Kniha, z ktorej stále čítal, bolo Kristovo utrpenie a prameň, z ktorého vyvierala  jeho jednoduchá, ale pôsobivá a presvedčivá reč, bolo Božské Ježišovo srdce, ktoré bilo celkom blízko v bohostánku. Naozaj mal očividne nadprirodzené vnuknutia a osvietenia a splnilo sa na ňom prisľúbenie, ktoré dal Pán skrze svätú Margitu Alacoque pre horlivých ctiteľov Božského srdca: <<Udelím kňazom dar, že pohnú aj najtvrdšie srdcia.>> V akom vysokom stupni Vianney vlastnil tento dar, o tom svedčí jeho veľkolepá činnosť ako spovedníka.

Chcel by som tu ešte uviesť svedectvo očitého svedka, ktoré je o to viac závažnejšie, že tento muž, z ktorého úst pochádza, nie je v žiadnom prípade najlepší, no známy na celom svete, ktorý bol významným kniežaťom Cirkvi a v istom čase navštívil farára z Arsu, ktorý ešte nebol priateľom a obdivovateľom svätého muža, ale celou dušou, plný pochybovania a predsudkov proti Vianneyho činnosti, prišiel do Arsu.

Ide tu o  biskupa benediktínov, Williama Ullathorneho z Birminghamu, ktorý sa narodil 7. mája 1806 a zomrel 21. marca 1889. Veľmi sa zaslúžil o Katolícku cirkev v Anglicku a v Austrálii, neúnavne sa pričiňoval  o zlepšenie údelu chudobných, bol  horlivý kňaz, dušpastier a vzorný biskup. Keď bol na cestách, ktoré ho zaviedli do Ríma a na rôzne posvätné miesta, a taktiež pútnické miesta, prišiel 15. mája 1854 aj do Arsu. Nepozorovane vstúpil do kostola, zaradil sa medzi poslucháčov a zbadal farára Vianneyho pri jeho obľúbenej činnosti, keď pomáhal dušiam ako katechéta a kazateľ.

<<Prvé, čo vzbudilo moju pozornosť>> – tak znie správa anglického biskupa -, << bola hlava farára. Nikdy nezabudnem na obraz, ktorý som zbadal, keď som videl jeho vychudnutú a asketickú tvár. Práve slúžil svätú omšu a veľké množstvo nábožných ľudí napĺňalo chrámovú loď. Jeho tvár bola úzka, chudá a pokrytá vráskami a ryhami. Obrysy úst sa mi zdali veľmi výrazné. Jeho poskromné vlasy na hlave boli snehobiele. Spod jeho širokého, slonového čela blikal pár očí s hlbokým pohľadom. Skoro vždy boli napoly pokryté očnými viečkami. Po vykonaní vďakočinenia vystúpil na malú kazateľnicu, ktorá sa nachádzala v strede kostola a začal kázať, pričom držal Breviár v ľavej ruke a pravú ruku mal opretú o pilier chrámovej lode, čo sa zdalo, že je to preto, že takto pomáha svojmu slabému, nevládnemu telu. Z času na čas otvoril oči, aby vzbudil pozornosť u poslucháčov. Vybehol z nich akoby blesk, ktorého lesk sa pomaly stratil. Tento blesk chcel vydať svedectvo o boji medzi šantivým telom, ktoré bolo vyčerpané pôstom a jeho dušou, ktorá horela ohňom pokoja. V porovnaní k jeho biednemu telu, počas  priebehu jeho prednesu stále zosilnievala jeho sila a prudkosť ducha. Jeho nežný, ale prenikavý hlas, sa zvyšoval, takže sa zmenil na hlas, ktorý vzbudzoval strach, keď hromžil proti hriechu. Urobil rýchle gesto svojou rukou, prikryl ňou oči a vyronil slzy, ako to vždy robil, keď myšlienka na hriech prenikla jeho dušu. Potom znova otvoril oči a bledé hviezdy sa naplnili živým ohňom. Zase vystrel svoju slabú ruku silným pohybom, ako keby bol chcel vyzvať svojich poslucháčov, ktorí počúvali jeho slová s napätou pozornosťou a bojazlivou bázňou, za svedkov toho, čo práve povedal. Potom pozdvihol oči k nebu, ktoré nasledovala jeho tvár, ktorá zasvietila  tajuplným, nadzemským leskom. O Bohu hovoril tak detinsky, nežne a tak láskyplným spôsobom, že jeho pohyby, jeho ruky, jeho celé telo sa zdalo byť len srdcom. Nebolo možné sa vyhnúť presvedčeniu, že tu bol prítomný Boh a tohto človeka vyzdvihol na stupne svojho trónu>>.

Ján-Mária Vianney účinkoval ako farár v Arse viac ako štyri desaťročia. Medzitým zostarol a zošedivel. Ako ctihodný 73 ročný starec pristupoval ešte deň za dňom ku svojej ťažkej práci a s únavou nepretržite slúžil Bohu pre spásu duší. V posledný deň mesiaca júla roku 1859, mesiac, ktorý je zasvätený úcte najsvätejšej krvi, stratil svoje sily a hrdinsky odvážny Boží bojovník pod náporom ťažkosti, ktoré znášal tak dlho, sa zrútil. O niekoľko dni, včas ráno 4. augusta 1859, prišla sladká a požehnaná smrť, taká, akou zomierajú svätí. Jeho posledné slová boli: <>.

Hneď po smrti začala úcta, pretože spravodlivý Boh vo večnosti odmenil svojho verného služobníka, ktorého odblesk presvietil až do tunajšieho sveta. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo viac ako 300 kňazov, ktorí tvorili čestný sprievod, aby si uctili farára z Arsu, ktorý nič nekonal počas života sám od seba a biskup z Belley, ktorý mal pohrebnú reč. Povesť o svätosti zosnulého sa tak rýchle rozšírila a pokladalo sa odôvodnené, že na základe zvláštneho pápežského dišpenzu už 13 rokov po Vianneyho smrti (1872) mohol byť zahájený proces blahorečenia. Informačný proces trval len dva roky a už Pápež Pius IX. podpísal dekrét Kongregácie obradov, ktorým zahájil vlastný beatifikačný proces a farárovi z Arsu udelil titul <<Ctihodný Boží sluha>>. 21. júna 1896 pod predsedníctvom Pápeža Leva XIII. zasadala komisia kardinálov, ktorá jednohlasne uznala hrdinské čnosti Jána Vianneyho a 1. augusta to zverejnila slávnostným výnosom pápeža. Skúmanie zázrakov, ktoré vykonal zosnulý počas pozemského života a ktoré sa stali po jeho smrti, malo sa konať v novembri 1903. Lenže Pápež Lev XIII. sa už tohto okamihu nedožil, zomrel 20. júla 1903. Už o 14 dní neskôr, teda 4. augusta, v deň smrti Vianneyho, nastúpil na pápežský trón bývalý dedinský farár Giuseppe Melchiorre Sarto. Nový pápež bol horlivý ctiteľ farára z Arsu, ktorý mu bol duchovne príbuzný.

V čase, keď Vianney opustil túto zem, Giuseppe Melchiorre Sarto, bol ešte kaplánom v Tombolo a neskôr bol vymenovaný za farára v Salzano. Tam počúval o chýre svätosti farára z Arsu a to ho motivovalo k nasledovaniu.  Keď ho Božia prozreteľnosť vytiahla z fary v Salzano cez biskupské sídlo v Mantua a patriarchát v Benátkach na trón kniežaťa apoštolov v Ríme, s veľkou horlivosťou sa ujal už prebiehajúceho procesu blahorečenia svojho vysoko váženého brata v úrade a svojho vzoru a doviedol ho rýchle k šťastnému koncu.

S viditeľnou radosťou a zadosťučinením sa mohol 26. januára 1904 zúčastniť na zasadaní tej skúšobnej komisie, ktorú ustanovil už jeho predchodca 14. júla 1903. Prísne skúmanie zázrakov dospelo k priaznivému výsledku a dekrétom z 21. februára 1904 Pápež Pius X. oznámil, že na ceste k blahorečeniu ctihodného farára z Arsu už nič nestojí. Že Svätý Otec bol veľmi spokojný so záverom tohto procesu, o tom svedčia jeho slová:

Slávnostné blahorečenie sa potom uskutočnilo 8. januára 1905 v chráme Svätého Petra v Ríme. Od beatifikácie (blahorečenia) ku kanonizácii (svätorečeniu) je obyčajne len krátky krok. (31. mája 1925 bola udelená chudobnému, poníženému farárovi z Arsu najvyššia pocta svätorečenia Pápežom Piom XI., Poz. aut.)

Už v Bohu odpočívajúci Pápež Pius X. ustanovil farára z Arsu pre katolícke duchovenstvo za vzor ku nasledovaniu: <<Kiežby učinil Boh, žeby všetci dušpastieri prijali blahoslaveného farára Vianneyho za vzor a učili sa v jeho škole obdivuhodnej zbožnosti, podľa ktorej tichá zhovorčivosť viac priťahuje a zapaľuje duše, než záplava slov a jej účinnosť nemožno porovnávať so žiadnou siláckou rečou. Kiežby všetci dušpastieri, všetci farári mali pred očami obraz blahoslaveného Jána-Marie Vianneyho…>>

Tá <<tichá zhovorčivosť>>, o ktorej hovorí v Dekréte najvyšší Pastier Cirkvi a tak vysoko hodnotí  jej účinnosť, má sa len nanovo oživiť a ušiam celého katolíckeho ľudu poskytnúť <<zlaté zrnká z rečí a katechéz blahoslaveného farára z Arsu>>. Podávame a odporúčame ich kňazom a laikom. Kiežby zároveň tieto semená, ktoré budú vhodené do brázd, ktoré vyryli  v ľudských dušiach hrôzy svetovej vojny, boli slzami zavlažované  a slnkom Božej milosti ohrievané, aby vzišli, rástli a vzmáhali sa, žeby priniesli stonásobnú úrodu.

Farár Alfred Monnin

1 Farár Alfred Monnin bol prvý životopisec svätého farára z Arsu.

2 Poznal ho osobne skrze jeho dušpastiersku prácu v Arse.

Preložené z knihy:

Leonz Niderberger (Hg.), Hl. Pfarrer von Ars, Glaubenschätze aus seinen Predigten und Katechesen, Media Maria Verlag, Illertissen 2019.