Aj keď sa blížime k 75. výročiu ukončenia Druhej svetovej vojny, neutíchajú hlasy, ktoré chcú obviniť pápeža Pia XII., že viedol v otázke koncentračných táborov tzv. politiku mlčania a verejne nevystúpil s prejavom na záchranu židov. No, jedna vec je zachraňovať, druhá vec je ako. Ako a koľko zachránil pápež Pius XII. židov, to oni hovoria sami, čo je najlepším dôkazom, v čom a ako pomáhal k záchrane židov. Či verejným vystúpením proti Hitlerovi by viacej židom neuškodil, je na zváženie, ale o to nám teraz nejde. Kto by sa chcel podrobnejšie zaoberať touto otázkou, odporúčam prečítať divadelnú hru od ROLF HOCHUTH, ZÁSTUPCA, HRA, 1966, T A T R A N.
19. marca bol 1947 v Bratislave vynesený Súdom národa trest smrti nášho prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Po neudelení amnestie prezidentom Dr. Eduardom Benešom bol rozsudok vykonaný 18. apríla 1947 obesením. Vytýkalo sa mu rozbitie ČSR, spolupráca s Nemeckom, zodpovednosť za vyvážanie židov, totalitný režim, atď. Mnohí vážni historici, tak naši domáci ako aj zahraniční, tvrdia, že to nebol súd na zadosťučinenie spravodlivosti, ale súd pomsty a Benešovej žiarlivosti, ktorý cítil lásku slovenského ľudu k svojmu prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi a nenávisť českého ľudu voči nemu. Česi sa o ňom vyslovovali: „Beneš zobral Hanku, vybral banku a odletel na aeroplanku.“ (SME na sobotu, 24.03.2018, str. 9.) To bolo v čase po Mníchovskom rozdelení ČSR, keď odišiel do Londýna. Od Tisovej smrti si už nepoprezidentoval ani celý rok, 25. február 1948, hoci tam boli zase iné dôvody. Štátny pohreb mal 10.09.1948. Ale aj túto otázku teraz nechajme bokom.
Čo sa stalo, sa neodstane. Máme právo aj po toľkých rokoch skúmať ako to bolo s tou spravodlivosťou.
Ja sa pýtam, prečo pápež František I. v prejave 4. marca 2019 vyhlásil, že všetky dokumenty Tajného vatikánskeho archívu budú od 2. marca 2020 dostupné každému bádateľovi ohľadom pontifikátu (pápežskej činnosti) pápeža Pia XII. Koniec – koncov túto správu koncom februára sme mohli počúvať a čítať vo všetkých komunikačných prostriedkoch Slovenska. Doslova pápež František I. povedal: „Cirkev sa nebojí histórie, ba naopak, miluje ju a chcela by ju milovať viacej a lepšie, tak ako ju miluje Boh“. (La Chiesa non ha paura della storia, anzi, la ama, e vorebbe amarla di piú e meglio, come la ama Dio!) Teraz si položme otázku ohľadom súdnych dokumentov ohľadom nášho prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Poľský historik Andrzej Krawczyk, ktorý napísal dielo o Jozefovi Tisovi a bolo preložené do češtiny, ktoré má názov KŇEZ PREZIDENTEM, Slovensko Jozefa Tisa, Academia Praha 2019, na str. 292. píše: „Jakkoli to může znít paradoxně, archívni materiály z procesu s Tisem, Tukou a Machem nebyly dodnes slovenskými historiky spracovány. Není ani přesne známo, jake dokumenty se dochovaly. Bezprostředne po procesu bylo vytištěno pět svazků protokolů z průběhu soudního líčení, pozdeji však bylo jejich vydáni z neznámych důvodů zastaveno a všechny vytištěné svazky byly zničeny (neví se ani to, kto o jejich zničení rozhodl). Základním zdrojem informací a průběhu procesu tak jsou především novinové články a později sepsané vzpomínky hlavního žalobce Antona Rašly a Tisova obhájce Ernesta Žabkaye.“
Ak to nie je pravda, tak historici sú povinní to vyvrátiť, a na to s netrpezlivosťou čakáme aj v Zamagurí, veď sme Slováci, ale ak to pravda je, čo tvrdí citovaný autor o súdnych dokumentoch, tak potom história komunistických historikov, ktorí ešte v hojnom počte žijú, ohľadom Dr. Jozefa Tisu, je postavená na základe spišskej veršovanky: Co še babe chcelo, to še babe šnivalo. Nezopakovala sa tu psychológia vraha, ktorý sa všemožne usiluje zahladiť stopy po svojom vražednom čine? V našom prípade po svojom nespravodlivom súde? Pápež František I. otvára tajné archívy ohľadom pontifikátu pápeža Pia XII. a čo otvoria Slováci, keď sa to všetko zlikvidovalo, a to čím najrýchlejšie hneď po vynesení rozsudku?