Nostalgia za socializmom

Toto grécke slovo, ktoré sa dnes dosť často používa, znamená roztúženosť, clivota, clivosť, túžba (najmä po domove). Ak niekto prežíva nostalgiu za socializmom, to znamená, že sa s ním citovo stotožnil a je smutný, že ho už niet, ale stále myslí na to, že to, čo mu bolo príjemné, už sa nevráti, prípadne sa nevráti v dohľadnej dobe.

            Je potrebné dlhšie obdobie, aby sa človek zbavil nostalgie, ale keby zase pre neho nastali zmeny toho, načo si navykol, znova by prežíval ďalšiu nostalgiu. Nostalgia exituje za osobami, vecami, miestami a pod.

            Minulý rok, 2018, sme si pripomínali sté výročie vzniku Československej republiky, ktorej súčasťou sa stalo aj Slovensko a tiež niektoré národnostné menšiny, Maďari, Nemci, Rumuni,  Rusini,  Ukrajinci,  Židia, ba možno aj ďalšie.

            U veľkého počtu obyvateľstva v Čechách vládla nostalgia za Rakúskou monarchiou, za Jánom Husom a na Slovensku za Maďarskou. Prvý prezident ČSR Tomáš Garrygue Masaryk sa mnohokrát sťažuje na náklonnosť Čechov k Rakúsku, čo je brzdou napredovania rozvoja nového štátu, ČSR. Citový vzťah k monarchii, nostalgia, ich dlho sprevádzal. V diele Karel Čapek, Spisy, hovory s T. G. Masarykem, Československý spisovatel, 1990, na str. 411, nachádzame Masarykov výrok: „To je náš úkol. Musíme se, jak heslo zní, odrakouštita to je ovšem mnoho práce ve velkém i v malém.“ Na str. 114 citovaného diela Masaryk hovorí: „Stejně tak jako ti lidé, co mají plná ústa, že jsme národ Husův: kdo z nich pročetl kousek Husa, a nejen Husa, aspoň jednu knihu bratrské reformace?“                                                                                                                           „Pokiaľ bolo kézet csókolom, mali sme chleba i pod stolom.

Teraz máme plná úcta a tak máme prázdne ústa“. Takto vtipne reagovali Slováci na novovzniknutú  ČSR, ktorí boli súčasťou Rakúsko- Uhorska (Maďarska).

            Nebolo tomu ináč ani na Slovensku. Ten vzťah u mnohých k Maďarsku, tá nostalgia. Ako chlapec som počúval r. 1958 rozhovor učiteľa s človekom, ktorý sa narodil r. 1873; teda za Rakúsko-Uhorska. Učiteľ sa ho pýta: starý otec, vy ste prežili mnoho režimov. A začal ich všetky rad-radom vymenovávať až po vtedajšiu prítomnosť. Kedy bolo najlepšie? A dotyčný starec bez rozmýšľania so zvýšeným hlasom odpovedal: za Maďarska. Učiteľ sa ho pýta, že prečo? Nakoľko jeho rodná reč bola goralčina a učiteľ hovoril slovensky, odpovedal košickým nárečím, kde vykonával v mladosti vojenskú službu: „Dal ši pejc centy na calý rok a mal ši svatý pokoj. A teraz, taká daň, taká daň, taká daň a nikdy neznaš, či už dosc.“ 

Nehovorím, že bolo veľa ľudí takéhoto zmýšľania, ale bolo ich dosť hodne. Jedni plakali za Rakúskom, druhí za Maďarskom, dnes jedni plačú za stratou pôdy následkom združstevnenia, ďalší za rozpadom družstiev, iní za rozpadom podnikov, v ktorých pracovali dlhé obdobie svojho života, atď. 

            Samotní slovenskí Maďari (z územia Slovenska spred roku 1938), ktorí sa dostali do Maďarska na základe Viedenskej arbitráže, 2. nov. 1938, keď na základe nariadenia vtedajšej maďarskej vlády do úradov na tomto zabratom území sa mohol dostať len ten Maďar, ktorý pochádzal z Maďarska, čiže z územia podľa hraníc južne od československých hraníc pred vojnou a nastalo zdraženie, nielen vykonávali verejné protestné akcie, ale vykrikovali: „Minden drága, vissza Prága“ – „Všetko drahé, naspäť k Prahe.“

            Jeden z najlepších znalcov dejín ľudstva a psychológie človeka, sv. Augustín, povedal: „Ak niekto chváli minulé časy a je nespokojný s prítomnými časmi, to nechváli ich preto, že to boli lepšie časy, ale chváli ich preto, že už neexistujú. Keby ešte existovali, tak by na ne nadával.“

            To zlepšenie života, ktoré nastalo za socializmu oproti minulosti, to nie vďaka socializmu, ale vďaka vedecko-technickému pokrokuA tu je obrovský sebaklam u tých ľudí, ktorý vychvaľujú socializmus za to, na čom nemá žiaden podiel.

            Nezabudnúť ani na tie výčitky a nadávky na socializmus, ktoré padali z neba ako blesky za najväčšej búrky v čase jeho existencie u nás aj z úst samých komunistov, samozrejme vtedy ešte potajomky.

            Ak to robí kresťan, alebo vôbec veriaci človek akéhokoľvek náboženstva, tak nech si uvedomí, že prvoradou úlohou socializmu bolo nielen zničiť Cirkev, ale odstrániť akékoľvek náboženstvo. Keby sme dnes mali tieto peniaze, ktoré použil aj náš socialistický štát na likvidáciu Cirkvi a náboženstva, už by sme dávno za ne vybudovali diaľnicu do Košíc. Keďže ich už nemáme, tak na Východe, „veď tam nič nie je.“